Zavlažovač kvetín

Obstaráme si materiál. Tenkostennú hliníkovú rúrku odrežeme na potrebnú dĺžku šikmým rezom pod uhlom asi 45° až 60°. Náustok získame z použitej fľaše, ktorej objem by bol asi nedostačujúci, preto ho na záver naskrutkujeme na väčšiu fľašu. Vo fľaši však v prevádzke vzniká podtlak, ktorý ju môže zbortiť. Ako zásobník preto vyberáme fľaše s čo najtuhšími stenami.

Šikmo zrezanú hliníkovú rúrku s trochou úsilia zasunieme do otvoru v náustku, čím je príprava takmer hotová. Fľaša so zásobou vody však bude umiestnená hore dnom a bude sa opierať hrotom rúrky o dno zavlažovaného kvetináča. Pri prepichovaní vrstvy zeminy by sa rúrka upchala a preto použijeme druhú, o niečo širšiu plastovú vodiacu rúrku, ktorú najskôr zakopeme na príslušné miesto. Osvedčila sa ochranná rúrka na elektrické vedenia s priemerom 16 mm.

Z obrázka je zrejmé umiestnenie zásobníkovej fľaše v zavlažovanom kvetináči. Dôležité je, aby hrot rúrky bol skutočne na dne kvetináča, inak bude hladina vody privysoko a rastliny budú premáčané. Naopak, rúrka sa nesmie upchať (tomu zabraňuje vonkajšia ochranná rúrka). Rastliny si vezmú vody koľko potrebujú: keď nebude v zrezanom ústí rúrky voda, vnikne do nej vzduch a vytečie trocha vody. Celý proces sa dá pekne pozorovať a rovnako dobre je vidieť aj zásobu vody.

Posledný obrázok ukazuje, ako sa fľaša pod tlakom vzduchu môže zdeformovať. To však vôbec neovplyvňuje činnosť zavlažovača. Popísané zariadenie predstavuje variant Mariottovej fľaše z učebníc fyziky, upravenej na udržiavanie konštantnej hladiny. Ešte jednoduchšiu verziu predstavuje naplnená zazátkovaná fľaša s malým otvorom v blízkosti dna, ktorým striedavo vyteká voda a vchádza vzduch. Otvor urobíme napríklad horúcim klincom. Tento nápad tvoril podstatu predchádzajúceho príspevku a jeho nevýhodou je, že fľaša zaberá časť priestoru v kvetináči.